Konec civilizace – Aldoux Huxley

Systém je jasný, pravidlá presne stanovené, žiadne odchýlky či omyly sa netolerujú. Ľudia sa vyrábajú v laboratóriách a od narodenia prechádzajú prísnou výchovou. Musia dokonale splniť všetky podmienky svojho budúceho povolania.

„Nu, byl bych raději nešťastný, než abych měl žít v takové falešné, prolhané blaženosti, jakou zde máte.“

Spoločnosť je rozdelená na kasty. Každá je vychovávaná inak, každá má vsugerované niečo iné. Jedno však majú spoločné. Nikto nerozmýšľa nad situáciou, nechce nič meniť. Všetci sú spokojní. Boli vytvorení tak, aby boli spokojní.

Myslím si, že táto kniha veľmi úzko súvisí s Orwellovým dielom 1984. Fascinovalo ma, ako sa obaja autori zhodli na budúcnosti. Každý si ju však vyložil po svojom. Huxleyho svet má jasnú štruktúru, ktorá nedáva priestor na jej narušenie. Podarilo sa mu vytvoriť spoločnosť, kde je každý spokojný. Práve v tom spočíva jej najväčšia sila.

Nakoľko sú však bytosti v takomto svete ľuďmi? Ich budúcnosť je určená ešte pred tým, ako sa vyrobia. Vykonávajú iba to, na čo boli zostrojení. Slepo nasledujú autoritu. Majú obmedzené myslenie a nemajú možnosť voľby.

Keď sa medzi nich dostane divoch John, každý je v úžase a túži ho spoznať. Toho zvláštneho tvora, ktorý sa narodil, vyrastal mimo ich sídiel, má svoj názor a nebojí sa ho vyjadriť. Človek, ktorý si zachoval svoju ľudskosť a je naozaj človekom, sa stáva atrakciou. Ostatným je cudzí, nechápu ho a vnímajú ho ako niekoho, kto medzi nich nepatrí. Je centrom záujmu a zároveň objektom odcudzenia.

„Jestliže je člověk jiný, zůstává osamělý. Lidé jsou k němu hrozní.“

Bola som ohromená, koľko myšlienok sa zmestí do takej tenkej knižky. Stranu po strane som sa zamýšľala nad ľuďmi, kam až sme schopní dospieť. Ako ľahko sa dáme zmanipulovať. Ako ťažko sa vychádza zo známej zóny. Ako dokážeme druhých raniť, pretože myslíme neustále na seba. Akí sme silní a slabí zároveň.